Obec Ľubotín leží na úpätí Čergovského pohoria v Ľubotínskej kotline na severe Šariša. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1300. Najstarší zápis pochádza od farára Štefana de Lubetin z roku 1330. Sídlisko však jestvovalo dávno predtým. Svedčí o tom skutočnosť, že potok Ľubotín ( Lybicin, Lybethin, Lubetin), ktorý bol odvodený od názvu sídliska, sa uvádza pri vymedzení majetkov šľachtica Rikolfa a jeho syna Spišskou kapitulou v rokoch 1287, 1296, 1302 a v listine kráľa Karola Róberta v roku 1312. Listiny však dedinu menovite neuvádzajú. Staro-slovenský názov (od Lubota) svedčí o tom, že Ľubotín patrí k najstarším slovenským dedinám na okolí jestvujúcim pred 11. storočím.

Ľubotinsky majetok východne od potoka od 13. do polovice 16. storočia bol nepretržite vo vlastníctve šľachticov z Kamenice, neskôr Dezofiovcov ako majetkov: súčasť kamenického panstva. Dedina začiatkom 14. storočia zrejme spustla. V prvej polovici 14. storočia z iniciatívy feudálnych pánov sa usadili noví osadlíci so šoltýsom, dokladá to existencia z roku 1349. Niekedy v tomto čase vzniká aj erb a symbol obce - madona s dieťaťom.

Na základe zákupného nemeckého práva šoltýsi v dedine pôsobili do polovice 16. storočia. V roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené. Neskôr sa časť sedliakov odsťahovala, ďalší stratili pôdu a stali sa želiarmi V roku 1600 sídlisko zaznamenáva 12 poddaných domov, mlyn, školu a faru. Koncom 16. storočia je stredne veľkou dedinou s výlučne poddanským obyvateľstvom.